Bleskovky:

Najstaršie dejiny obce Nemčiňany

/ Kapitola z knihy „Nemčiňany v premenách času“ /

Obec dostala názov po nemeckých kolonistoch ,teda jej názov je odvodený od slova „Nemec“. Nemec bol pre našich predkov ten, kto bol „nemý“, ktorého reči nerozumieme a nevieme s ním komunikovať.

Neďaleko Nemčinian sú obce s podobnými názvami po nemeckých kolonistoch: Tekovské a Hontianske Nemce, Nemčice (zaniknutá dedina z 13.storočia neďaleko Jelenca) a Nemčice pri Topolčanoch.

V našej obce do dnešných dní pretrvali dve nemecké priezviská: Herc a Nízl.
PEČAŤ OBCE. Pochádza z r. 1594. Je na nej Michal Archanjel, ktorý drží v jednej ruke meč a v druhej váhy spravodlivosti. V kruhopise pečate je nápis POONIS NEMCSIN 1594.

V roku 1232 kráľ Ondrej II. robí svojou kráľovskou listinou obyvateľov obce Nemchez svojimi dvorníkmi. Tento dátum by si mal každý Nemčiňanec vložiť hlboko do pamäti, pretože je to prvá písomná zmienka o Nemčiňanoch.

Súčasťou obce boli v tom čase aj tieto osady:

OSADA JURK. Niekde v blízkosti Nemčinian. Spomína sa už v roku 1284.Patrila k hradu Tekov. Ležala v blízkosti dnešnej vodárne. OSADY PAWELEGA A RAWAZZEG. Spomínajú sa v roku 1493. Osada Pawelega asi 500 m západne od cesty Mochovce – Nemčiňany, na severozápadnom svahu na Salaši za bývalou tehelňou v údolí malého potoka. Tu mohlo byť „predium Pawlege“ STARÉ POMENOVANIA 0SÁD: Pálvolgye, Palwelge, Palwewlg Palwewlgye , Ravasszeg, Rawazzegh, Rawazzeg, Rawazek.

STARÉ POMENOVANIA NEMČINIAN: 1258-Nempchen, 1284-Nimchin, 1301-Nemchyn, 1733 Nemežinany, 1786-Nemchin, 1808-Nemcsény, 1920 Nemčiňany.

Iróniou osudu a samotnej histórie je, že keby nebolo výbojného a akékoľvek spoločenské normy porušujúceho Petra Palasthiho zo zemianskej rodiny, jeho príbuzných a potomkov, ktorí svojvoľne, bez akýchkoľvek škrupúľ porušovali vtedajšieho zákony a ustálené zvyky, ani by sme sa o histórii Nemčinian toho tak veľa nedozvedeli. Súrodenci komesa Petra Barsa v chaotických časoch Matúša Čáka jednoducho využili dobu a svojvoľne rozhádzali chotárne znaky medzi obcami Nemčiňany – Kozárovce a Nemčiňany – Rohožnica, z čoho, pravda, vznikali časté niekoľko desaťročí sa vlečúce spory. Dokonca Nemčiňanci v roku 1430 ozbrojení napadli Kozárovce. Išlo o zem, v stredoveku vždy išlo o zem. Zem bola živiteľkou, zem bola vizitkou bohatstva, spoločenského postavenia, zem bola metaforou moci. Kto mal zem, ten stúpal po spoločenskom rebríčku. Kto ju nemal bol chudák. Teda prvé záznamy, ktoré vôbec máme o našej obci, svedčia o zemi a majetkoch. Sú to najstaršie záznamy, aké vôbec boli napísané Nachádzajú v budapeštianskych a v ostrihomskom archíve: Nemčiňany (Nemcsény, Nimchin, Nemche, Nempchen, Nempczen, Nemchen).

Obec sa spomína v roku 1284, ako zem hraničiaca s Vozokanmi a Rohožnicou. Roku 1301 Bars (Bors) II. Palásthi a jeho súrodenci ju kúpili za 40 strieborných mariek. Ale ich predok Bars I. už v XIII. Storočí vlastnil majetky v tomto osídlení; roku 1258 magister Bes, otec tunajšieho Barsa, však polovicu osídlenia prepustil strýkovi Leustáchovi. Jobagióni súrodenca II. Barsa, grófa Petra (Comes Petrus fráter Bors de Palast) v časoch Matúša Cáka svojvoľne rozhádzali chotárny pahorok v susednej obci Kozárovce (od založenia bola nepoškodeným majetkom kláštora vo Svätom Beňadiku) a veľkú časť okolo neho pripojil k Nemčiňanom. Preto ho opát Sigfrid I. roku 1331 pred kráľom Karolom zažaloval, ktorý ostrihomskou kapitulou nariadil vyšetrenie tohto prípadu. Nakoniec kráľ dal za pravdu opátovi. Podľa tvrdenia vyslaných komisárov na vlastné oči videli rozhádzaný chotárny pahorok v mene kráľa násilníkovi zakázali uzurpovanie. Avšak Palásthi sa príliš neprikláňal k ich slovám, preto roku 1333 opát znova vykonal vyšetrenie ostrihomskou kapitulou a zoborským konventom, ktorí kráľovi znova zopakovali prechádzajúce hlásenie. Palásthi napriek všetkým zákazom si zabraté územie ponechal až do svojej smrti roku 1335. Potom nemčinianski jobagióni pokračovali v uzurpovaní pre kastelána hradu Revište bána Pavla (nepochybne Pavol Magyar) pod ochranou vicekastelána Michala Rikáthai. Bán Pavol zrejme bol súrodencom Petra Palástiho. Spomenutí jobagióni obsadzovali nové časti a vyrúbali les, proti čomu opát Sigfrid prostredníctvom palatína Viliama Drugetha na zhromaždení Tekovskej stolice 29. mája 1335 protestoval. Po troch rokoch kráľ znova nariadil vyšetrenie veci ostrihomskou a nitrianskou kapitulou a zoborským konventom, ktoré znova konštatovali pravdivosť skutkového stavu. Potom sa s prípadom pätnásť rokov nič nerobilo. Ale nelenil ani Juraj, syn Petra Palásthiho (prevzal už priezvisko Nemcsényi), ktorý sa od otca naučil fortieľu rozhádzať chotárny pahorok, a tak roku 1352 zničil chotárny pahorok obce Rohožnica hraničiacou s Nemčiňanmi na juhozápade. Napriek protestom opáta Sigfrida roku 1352 veľkú časť jej chotára pričlenil k Nemčiňanom, hlásenie o tom podal zoborský konvent, nasledujúci rok aj ostrihomská a nitrianska kapitula, tekovský župan Peter a slúžni. Kráľ Ľudovít na sťažnosť opáta Sigfrida Jurajovi Nemcsényimi za uzurpovanie časti chotára Kozároviec aj obsadenú časť chotára Rohožnice prikázal vyšetrovanie. Po piatich rokoch, teda roku 1358 sa vec dostala pred krajinského sudcu Mikuláša Széchiho, ktorý v prvom rade vyzval nitriansku kapitulu na metáciu chotára. Zo strany konventu vyslal s kráľovským človekom Benediktom Bálványim kanonika Jakuba, zo strany žalovaného Juraja Nemcsényiho fakultného farára Mikuláša Kurthiho. Títo sa na tvári miesta 21. februára t.r. stretli. V prítomnosti opáta Ulrika, prepošta Ondreja a žalovaného sa najprv začala riešiť sťažnosť Kozároviec. Opát vyznačiac hranice chotára, ktoré ale žalovaný neuznal. Vyhlásil, že opátom vyznačené hranice patria k Nemčiňanom a tvrdil, že jeho chotár nehraničí s opátskym (asserens, dictum Conuentum ratione commetaneitatis sibi in nullo attinere). Odtiaľ idúc k Rohožnici, prvú hranicu vyznačili spoločne, ale ostatné s výnimkou jednej, žalovaný takisto neuznal. Dokonca pri jednej hranici chotára vyhodil opátovi na oči, že mu poškodil. A keď sa títo pri konaní opýtali opáta, či dovolí žalovanému zakázanú časť chotára Rohožnice oceniť, odpovedal odmietavo. 28. februára t.r. prepošt Ondrej a žalovaný sa dostavili pred krajinského sudcu Széchiho s listinou o týchto záležitostiach vystavenou nitrianskou kapitulou, druhý menovaný pre odmietnutie ocenenia žiadal opravný prostriedok. Nato prepošt Ondrej odpovedal, že preto odoprel ocenený, lebo žalovaný do súdneho sporu chcel zavliecť taký majetok kláštora, ktorý doteraz nebol vecou sporu a preukázal zakladajúcu listinu podpísanú kráľom Karolom. Vety prislúchajúce tomuto sporu krajinský sudca prebral doslova, navyše preukázal aj listinu nitrianskej kapituly z roku 1284 vzťahujúcu sa na Rohožnicu. Po prečítaní týchto listín Széchi a ostatní sudcovia pokladali za nutnú novú metáciu. Kvôli tomuto Szechi na Visegráde 9. marca t.r. s vykonávacou listinou pre vacovskú kapitulu vyslal Jána, prepošta z Kö a zástupcu predstaveného kráľovskej kaplnky, ďalej Ľudovíta (Lochk), Kolosovho súrodenca, ktorí kvôli prekážkam miesto seba vyslali krupinského farára Jána a Jána Tariho, na strane opáta Ulrika to bol Andrej, arcidenkan zo Szigetfő a pre Petra Nemcsényiho zas kanonik Ján.Títo 1. mája t.r. odišli na tvár miesta, najprv vykonali metáciu chotára Kozároviec, ako to preukázal samotný opát na prepise listiny kráľa Karola. Ale Nemcsényi znova ukazoval iné hranice, ale na rozdiel od tvrdení počas metácie z 21. februára ukázal tri iné hranice, ktoré oddeľovali Nemčiňany od Kozároviec a tým ich susedstvo tak uznal. Odtiaľ prešli k Rohožnici, ani tu nevedeli zosúladiť hranice; avšak pri tejto príležitosti vysvitlo, že kozárovská sporná zem predstavuje rozlohu troch popluží, rohožnická zas jedno poplužie a dvadsať jutár. Listinu vacovskej kapituly 8. mája t.r. pre krajinským sudcom preukázal prepošt Ondrej, stránky žiadali o rozsudok. Takže Széchi, nakoľko opát Ulrich hranice na základe listí ukázal správnejšie (meliori et euidenciori modo) ako protivník, tak 15. mája vo Visegráde sa rozhodol, že Ulrikov nástupca, opát Mikuláš 1. augusta na tvári miesta s ôsmimi zemanmi (nono se nobilus) má zložiť prísahu a stránky sa na ôsmy deň majú dostaviť s listinou vacovskej kapituly. Avšak stránkam dovolil, aby sa slobodne vyrovnali. Opát sa v určený deň na tvar miesta dostavil a pred vyššie spomenutými kráľovskými a kapitulskými vyslancami zložil prísahu na to, že otázna zem vždy patrila k obci Kozárovce a potom na to prisahali Peter Horhi, Ján Bori, Štefan Borfei, Vavrincov syn a Štefan Borfei, Bekeho syn, Ladislav Kálozi, Tomáš Dersenyei, Pavol Disznói a Mikuláš Semberi. Okrem Káloziho pochádzajúceho z Nitrianskej stolice, ostatní boli hontianski zemania. Žalovaný namietal proti zemianstvu niektorých a tým poprel oprávnenosť opátovej prísahy. Napriek tomu po zložení prísahy a metácii chotára bol opát a konvent uvedený do majetku spornej kozárovskej zeme. Na Rohožnicu sa zloženie prísahy vzťahovalo. Potom sa spor ešte pretiahol o dva roky, ale vtedy už aj Nemcsényi uznal dohodu za rozumnejšiu, ktorá sa aj uskutočnila 24. apríla 1360 a to v ozaj priateľskom duchu. Totiž pred ostrihomskú kapitulu sa dostavili opát Sigfrid II. a Juraj Nemcsényi, ktorý povedal, že sa utvrdil o právach kláštora, preto pri Kozárovciach, alebo ako je to zaznamenané na listine vrátil sporné zeme v Kozárovciach, Rohožnici a Nemčiňanoch. Dokonca navyše pre pokoj duše rodičov a samého seba, ale zrejme skôr na základe rozsudku, prepustil 2 poplužia rodičovskej zeme ležiacej východne medzi Nemčiňanmi a Rohožnicou, podobne s takou istou výmerou lúku pri potoku Rohožnica, ale s tou podmienkou, že opát tam nedosídli jobagiónov.

Opát ako protislužbu vrátil mu časť spornej zeme na doživotné užívanie s podmienkou, že ak nebude mať mužského potomka, potom nech sa dostane späť do majetku kláštora. Ale keď bude mať syna, nech po otcovej smrti zem za istý nájom užíva dvadsať rokov, ako o tom vypovedá listina „in dandis et soluendisCapecijs abbati et Conuentui de ipsa particula terre“, po uplynutí doby nech zem slobodne prevezme späť opát. Takže spor sa nakoniec skončil priateľskou dohodou, ale v Nemcsényim sa niekedy občas ozvala túžba okupovať zeme.

Tak roku 1377 opát Henrik ho vykázal z obsadeného z podielového majetku spoločného so zoborským konventom v Kozárovciach, po dohode z uzurpovania pravdepodobne nevrátených majetkov zeme. Avšak svoje všetky chyby napravil tak, že nehľadiac na vlastného syna 30. mája t.r. na Visegráde pred kráľom Ľudovítom obec Nemčiňany odkázal synovi Mikuláša Dacsóa, a ešte synom Petra Gyúrusa (Gyreu, Gywrus) a Jána Benczeho, ako aj ostatným vnukom. Tým hľadiac, aby kláštor neutrpel škodu, spomenutú spornú časť zeme a ním darované dve poplužia rodového majetku opátstva prenechal s konečnou platnosťou, pričom opáta splnomocnil, že chotárne pahorky môže kedykoľvek rozhodiť a obnoviť. Avšak mních Peter, opátov jednateľ mu ich znova prepustil a vyhlásil, že opát a konvent chce s Nemcsényim nažívať vo vlastníctve tejto zeme v pokoji a voči nemu preukazovať úprimnú lásku a dobrú vôľu. Ale po jeho smrti nech sa tento majetok okamžite vráti späť do rúk kláštora.

Po tomto by sme mohli dúfať, že medzi stránkami sa dostavilo úplné priateľstvo a porozumenie, ale nebolo tomu tak. Nemcsényiho priateľstvo za hranicami Kozároviec skončilo a kvôli Rohožnici sa kláštor aj naďalej znepokojoval. Roku 1387 sa opát Henrik pred kráľom Žigmundom sťažoval, že Juraj Nemcsényi a jeho vnuk Ján Gyurús s nemčiniaskymi jobagiónmi z Rohožnice vyhnal všetkých opátových poddaných a ich domy zbúrali. Dokonca jednému jobagiónovi opálili vlasy a bradu.

Oprávnenosť tejto sťažnosti dosvedčil aj nitriansky a zoborský konvent, preto kráľ Žigmund prostredníctvom nitrianskej kapituly to Nemcsényimu zakázal. To bol posledný prejav dobrých skutkov Juraja Némcsényiho, ktorými podľa hore uvedených slov opáta Sigfrida ich menovaný denne zahrňoval. Potom sa zmienky o ňom odmlčia. Dedičia – vlastniaci – podľa všetkého pokračovali v „dobrých skutkoch“: roku 1396 opát Henrik sa pred šahanským konventom sťažoval, že Ján Gyurús a študent Hermolaus Nemcsényi po smrti Juraja N. kozárovské sporné parcely znovu obsadili a chotárne pahorky rozhádzali. Ten istý opát Henrik sa roku 1400 na Visegráde pred kráľom Žigmundonm sťažuje, že Ladislav Nemcsényi, Dacsóov syn, pred dvomi rokmi uháňajúc do Psiarov, mlynára Mikuláša dobil temer na smrť. Roku 1412 Ján Gyurús a Hermolaus Nemcsényi spolu v Demeterom Dacsóom (de Nénye) obsadili poplužie zeme v Kozárovciach, ktoré opát Mikuláš po prísahe získal späť. Tu sa sled listín prerušil.

Časom sa počet členov rodiny rozšíril a roku 1430 vystupuje akýsi Štefan Palásthi, ktorý neuveriteľnou zlomyseľnosťou svojich čeľadníkov obliekol do husitského odevu, potom ich vyzbrojil podľa ich zvyku a tváre zakryl. Ponáhľal sa na Kozárovce a medzi iným násilím vnikol do domu úradníka (vesníka?) Juraja Herestyéniho, ktorého celkom vylúpil.

Tento surový zločin v listine vystavenej 11. septembra 1436 opisuje takto:

„Stephanus de Palasth, dolositate preconcepta – quosdam suos familiares armatis manibus et potenciarijs ad possessionem – Kouachy -transmisisset, vbi ijdem familiares ex mandato eiusdem Stephani domini iposrum ad instar perjidissimorum Hnzitarum, vestibus et armis hereticalibus undutis, conuolitisqne faciebus et absconditis oculis, hostilicum impetu, euaginatis gladijs et extensis arcubus – intrantes, inter aliaipsorum malefisiorum genera, per ipsos inibi patrata, hostia domorumet scrincorum Georgij de herestien, villici eiusdem ville (confracta), vniuersas res et bona, quas et que Scrincis in eisdem reperire potuissent, signanter pecunias, vestes muliebres ac quasdam wlnas panni, aliaque clenodia, seu vtensilia domus, mulieribus competencia, extrahentes, asportassent.“

Tak isto o tomto prípade svedčí aj šahanský konvent. Ten istý Štefan Palásthi roku 1432 nemčinianskymi jobagiónmi vyrúbal väčšiu časť rohožnického lesa. Odteraz sa násilnosti pominuli, ale nie svojvoľne a z dobrej vôle no z biedy. Rodina sa vždy viac a viac rozvetvovala a tak postupne chudobnela Jej členovia jeden za druhým svoje majetkové diely dávali buď do nájmu, alebo ich predali a v núdzi boli nútení obrátiť sa kláštor, ktorému tak škodili.

Roku 1308 vypukol spor medzi rechtorom cirkvi v Petende (Hronský Svätý Beňadik) a a rechtorom cirkvi vo Vozokanoch vo veci, ku ktorej farnosti obyvatelia Nemčinian patria. Nakoniec na základe rozhodnutia viedenského opáta patrili k farnosti Petend, od ktorej mali kupovať posvätnosti. Pred rokom 1331 Peter, syn Borsa Palástiho, zničil chotárne znaky medzi jeho dedinou Nemčiňanmi a dedinou hronskobeňadické ho opátstva Kozárovcami. Tak pričlenil časť Kozároviec k Nemčiňanom, túto zem obrábal nemčinianskym služobníctvom s poddanými (famulos et iobagiones), z čoho roku 1327 vznikol dlhý spor.

Obec hraničila s Rohožnicou (1248) a pri metácii chotára Vlkasu sa spomína cesta z Nemčinian do Kľačian (dnes Čierne Kľačany), zvanú aj Csákiho cesta Opátstvo na vrátenie vlastných majetkov muselo vynaložiť veľkú snahu. Temer so všetkými susedmi boli v súdnom spore, ale namiesto úspešného výsledku sa dostalo do dlžôb. Preto roku 1521 nemčinianske a pohranické majetky muselo dať do prenájmu, od riaditeľa majetku Dávida Zudara si muselo vziať finančnú pôžičku, ale vrátiť mu ju už nevedelo, lebo roku 1522 zomrel.

Kapitola z knihy „Nemčiňany v premenách času“
Autor: Miroslav Pius a kolektív.