Trubač Števko Rebo

V Nemčiňanoch žije postihnutý chlapec. Každú sobotu trúbi dedinčanom večierku. Príďte sa pozrieť.“ Nočné telefonáty na spravodajskú linku bývajú rôzne. Tento potešil. Pán volal v stredu. A v nedeľňajších plánoch Televíznych novín sa objavil riadok „Trubač Nemčiňany“.

„Pôjdeme v sobotu do Nemčianian“, spomenula som v týždni priateľom zo Zlatých Moraviec. „Vraj ta majú zvláštneho trubača.“ „Áno, áno, majú“, okamžite vedeli o čo ide. „Choďte. Naozaj hrá pekne.“

Prišla sobota a nedeľné ráno. BOLI SME, MÁME NAKRÚTENE, napísala mi kolegyňa. Aj s poznámkou, že chlapec má už 21 rokov. Hm. Autista. Mladík, ktorý žije s mamkou a krásne hrá na trúbku. Bez starostlivého okolia, s ktorým jediným asi vie komunikovať, by bol asi niekde v ústave. A nie v sobotu večer pri kostole, sústredene sledujúc ručičku na hodinkách. Takého ho ukazujú prvé sekundy reportáže. Potom sa nadýchne a začne hrať. Dotrúbi, zotmie sa a dedina vie, že môže odpočívať. Hrá každú sobotu a ľudia z okolia mu chodia zatlieskať.

Encyklopédie opisujú autizmus ako uzavretosť. Poruchu, keď postihnutý nerozumie okoliu, nevie nadviazať vzťahy, rozprávať sa s ľuďmi, žije vo svojom vlastnom svete. Tu sa deje malý zázrak. Mladík nielenže so svetom komunikuje. Dáva mu niečo neobvyklé, krásne. „Bolo to ťažké“, hovorí jeho mamka v reportáži. Nesťažuje sa. Stojí vedľa veľkého chlapca, ktorý má jej oči. Možno ona mu prichytila notový zápis farebnými štipcami, asi je to ona, kto mu pomáha vyberať skladby. Klobúk dolu. Obom.

Pozerám si tých 86 spravodajských sekúnd dookola. Počúvam mladíkovu hru. Spomínam na svadbu v Nemčiňanoch, na ktorú sme pred rokmi boli pozvaní. Poznám to tam, pekná dedina a pekný chrám. Nie je to tak ďaleko. Niekedy v sobotu večer si to pôjdem vypočuť naživo.